Po dlhšej dobe (po už takmer troch mesiacoch) sa Vám opäť ozývam a to najmä z toho dôvodu, že sa Vám potrebujem vyrozprávať. Potrebujem dať von svoje pocity, to, čo ma poslednú dobu trápi. Nie som si úplne istá či je to tým, že mám momentálne skúškové a aj keď ma čakajú iba štyri skúšky, je pre mňa naozaj veľmi náročné alebo je. to tým, že to v sebe dusím už dlho. Ako ste si už z nadpisu článku mohli domyslieť, premýšľam nad prerušením môjho štúdia na vysokej škole. A to hneď z niekoľkých dôvodov.
Študujem masmediálne komunikácie na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Končím prvý ročník. Áno, ja viem, že neštudujem žiadnu medicínu, biológiu či právo a rovno Vám poviem a priznám sa, že by som žiadnu z týchto škôl nedala. Nie kvôli tomu, že na na to nemám, ale nie som ten typ človeka, ktorý by si vedel sadnúť ku knihám a nonstop by sa biflil. Nie. To by muselo byť niečo, čo by ma naozaj veľmi bavilo, že by som tomu zasvetila všetok svoj čas. A preto si nie som istá či chcem pokračovať v štúdiu svojej školy.
Zrejme tým najhlavnejším dôvodom je to, že ani neviem, čo vlastne chcem. Neviem, čo ma bude živiť, čomu sa chcem v budúcnosti venovať, čo je môj cieľ. Masmediálne štúdia som si vybrala najmä z toho dôvodu, že milujem písanie, baví ma blog a môj veľký sen je mať vlastný časopis. Chcem sa tomu venovať aj. do budúcnosti, chcem písať, chcem tvoriť. Ale v poslednej dobe sa cítim neuveriteľne demotivovaná. Že nie som dosť dobrá, nič neviem a cítim sa úplne stratená. Vo všetkom.
Okrem iného zanedbávam aj cvičenie, opäť som stopla s crossfitom, nevenujem sa blogu, prvé video, ktoré som natočila, som aj zmazala a nemám ani chuť sa pripravovať na blížiace sa skúšky. Úplne ma opustila všetka energia, motivácia, skrátka všetko. Už veľmi dlho som sa takto necítila a neviem sa pohnúť z miesta. Neviem sa rozhodnúť či mi vysokú naozaj treba alebo len zbytočne zabíjam čas, ktorý viem využiť efektívnejšie. Či naozaj ten titul tak veľmi chcem, potrebujem alebo si chcem radšej zarobiť, venovať sa veciam, ktoré ma bavia, cestovať a mať dostatok času na všetko, čo mám rada.
Musím sa priznať, že na vysokú školu som išla najmä kvôli tomu, lebo išli všetci. Kamaráti, spolužiaci, ľudia, ktorých som sledovala na Instagrame. Nemôžem povedať, že som to nikdy nechcela aspoň skúsiť, ale išla som najmä kvôli tomu pocitu, že nechcem byť menej. Nechcem byť menej múdra, menej dobrá. Nechápťe ma prosím v tom zmysle, že považujem ľudí bez vysokej školy za menejcenných. Práve naopak. No ja mám sama zo seba pocit, že by som skrátka niečo menej bola. A najmä, nechcem sklamať môjho tatina. Podľa neho je vysoká škola potrebná a skrátka nechcem, aby bol zo mňa sklamaný.
V poslednej dobe mi stále v hlave koluje, že nič neviem, Totižto, od malička som rodičmi nikdy k ničomu nebola vedená. K žiadnemu športu, tancovaniu, spevu, maľovaniu, k čomukoľvek. Skúsila som toho veľa, ale nikdy som pri ničom nevydržala. Nemala som pri sebe niekoho, kto by ma podržal, podporil, postrčil, keď bolo treba. A preto neskôr, keď som vyrástla, mala som zo seba pocit, že nič neviem. Videla som dievčatá, ktoré chodili na tanečné súťaže, hrali hokej, behávali šprinty, nádherne spievali, v 16. vyhrali bikini fitness a ja som nevedela nič. Ani len sa dotjnúť čelom kolena. Možno to znie smiešne, ale mňa to naozaj veľmi trápilo.
Ani si neviete predstaviť, ako dlho som so sebou bojovala. Koľko nocí som preplakala. Dokonca aj s blogom som to chcela vzdať. Myslela som si, že nie som vôbec dobrá, nemám na to. Nemala som také krásne fotka, ako mali blogerky, ktoré vlastnili drahé zrkadlovky. Nemala som takú drahú kozmetiku, akú si kupovali moje vzory. Nemala som takú nádhernú dizajnovú izbu, ale iba obyčajnú - detskú. A tak som to takmer vzdala. Pamätám si, že pred druhým ročníkom Bloger roka, do ktorého som bola prihlásená, mi nikto neveril. Nikto, iba moje najlepšie kamarátky a môj priateľ. A ja som získala 3. miesto!! Aj s mojimi obyčajnými fotkami, obyčajnou lacnou kozmetikou a obyčajnou detskou izbou, kde som fotila na jednom kúsku pod oknom. Bol to jeden z najkrajších momentov v mojom živote. A to ma neuveriteľne hnalo vpred.
No dnes som opäť nejak zabrzdená. Neviem, čo ďalej. Musím sa priznať, že ma výška vôbec nebaví. Čakala som od nej oveľa viac a nie len samú slovenčinu, zbytočnosti a žiaden voľný čas. Týmto nechcem svoju vysokú školu nejak degradovať, iba píšem, ako to cítim. Keď do toho pridám ešte svoju prácu, kde som pomerne často, v podstate nemám takmer vôbec voľný čas. Som rada, keď nejakým zázrakom stíham fitko. A na blog mi neostane nič. Nemôžem sa venovať písaniu, nemôžem. sa venovať foteniu, nemôžem sa venovať Vám. Bohužiaľ, u nás sa nedá ani dohodnúť na individuálnom pláne, ani na externom štúdiu.
A tu vzniká tá dilema. Neviem sa rozhodnúť či mi tie (minimálne) tri roky štúdia a v podstate zabitý všetok čas, ktorý by som mohla venovať niečomu, čo ma baví, za to stoja a naozaj z toho budem niečo mať, niečo viac, ako by som mala, keby výšku neurobím. Poznám kopu ľudí s výškou, ktorí sa uplatnili hneď, ktorím výška bola zbytočná a ktorí robia niečo úplne iné, ako študovali. Takisto poznám ľudí, ktorí výšku nemajú a sú rovnako úspešní ako tí, ktorí vysokú majú, ale takisto aj takích, ktorí sa vôbec neuplatnili. A ja si skrátka neviem predstaviť robiť celý život niečo, čo ma nebaví.
Ja viem, že som ešte mladá a výšku si môžem kedykoľvek dokončiť. Viem, aj to, že keď už nevládzem, mala by som bojovať. A aj to, že sa nemám riadiť ostatnými. Len proste neviem dospieť k definitívnemu riešeniu. A preto pevne verím, že nech už sa rozhodnem tak či onak, bude to správne rozhodnutie. Že budem robiť to, čo m a baví a čo ma napĺňa, že budem inšpirovať Vás, že budem mať pri sebe človeka, ktorý ma vždy pochopí, podrží, rozveselí a pomôže mi vstať (aj keď je to so mnou občas veľmi ťažké a som veľmi komplikovaná osoba) a že raz budú na mňa rodičia hrdí.
Budem veľmi rada, keď mi dáte vedieť svoj názor na túto tému. Či študujete, študovali ste alebo sa len chystáte a či je podľa Vás vysoká škola naozaj dôležitá. Možno mi to pomôže v rozhodovaní a nech sa už rozhodnem akokoľvek, verím, že to bude správne.:)
Budem veľmi rada, keď mi dáte vedieť svoj názor na túto tému. Či študujete, študovali ste alebo sa len chystáte a či je podľa Vás vysoká škola naozaj dôležitá. Možno mi to pomôže v rozhodovaní a nech sa už rozhodnem akokoľvek, verím, že to bude správne.:)
