Aj keď máj, lásky čas prešiel, dnes som si pre Vás pripravila článok z trošku inej oblasti, ako býva u mňa zvykom. Preto ak neznášate presladené texty a sentimentálne výlevy, dopredu Vás varujem, že tento článok určite nebude podľa Vášho gusta a rovno ho zavrite. Avšak ak sa radi pozeráte na (dovoľujem si povedať) krásne fotky, najmä na fotky dvoch zaľúbených, pokračujte ďalej a kochajte sa (ja sa nimi kochám neustále).
Ešte minulý mesiac, teda už v (u mňa často) spomínanom máji, sme sa boli s priateľom fotiť do Košíc. Na jeho 19. narodeniny, ktoré mal v apríli, odo mňa dostal okrem torty, aj tričká. A to nie hocijaké. Jedno pre neho "The king" a jedno pre mňa "His queen".
Vždy sa mi páčilo, keď páry nosili rovnaké kúsky oblečenia, fotili sa tak a celému svetu dávali najavo, že sú svoji. A aj preto som sa pre ne rozhodla. Fotky som mala už dopredu premyslené a po presvedčení jeho kamaráta Paliho, sme sa vybrali fotiť do Košíc. To, ako nám krásne vyšlo počasie a aké nádherné fotky nám Pali porobil, aj keď s fotením nemá žiadne skúsenosti (a so zrkadlovkou už vôbec nie), si budete môcť pozrieť za chvíľku (alebo aj hneď, keď Vás moje vyznania nezaujímajú:D), ale najprv som si pre Vás pripravila krátky príbeh. Príbeh o tom, ako sme sa spoznali.
Náš vzťah sa začal doslova a dopísmena úplnou zhodou náhod. Povedala by som, že sme ako taký typický novodobý vzťah. Zoznámili sme sa totiž cez internet. Presnejšie, cez Facebook. Môj najlepší kamarát a zároveň jeho (teraz už bývalý) spoluhráč z hokeja, pridal niekedy koncom septembra fotku, na ktorej bol označený aj Vyko. Samozrejme, že som ju laikla, kedže Vyka som registrovala už istú dobu z kamarátovho Instagramu a veľmi sa mi páčil. Prišiel mi ako taký milý, zlatý chalan, čo v dnešnej dobe už bohužiaľ nie je veľmi zvykom. Ale nebolo to nič vážne, ani som si nerobila nejaké nádeje, že by sme sa vôbec niekedy zoznámilio či stretli. Bol predsa z opačnej strany Slovenska. Ale vyzeral byť skrátka milý, vtipný a hlavne úplne normálny a dobrý chalan.
Neviem už presne, či ubehol deň alebo dva, odkedy som im laikla fotku, ale zrazu mi prišlo šťuchnutie na Facebooku. Od neho. Samozrejme, mňa to veľmi potešilo, tak som ho šťuchla nazad a tak sme sa šťuchali, až kým mi napísal (bolo to takmer 100 šťuchnutí za večer:D). A tam to všetko začalo.
Začali sme si dennodenne písať, o všetkom sme sa rozprávali a od začiatku som mala pocit, akoby ho už poznám roky. Veľmi sme si sadli a takmer vo všetkom sme si rozumeli. Ja som mala vtedy trochu zlé obdobie a on ma každý deň rozveseloval a ja som naopak rozveselovala jeho, keď to bolo potrebné. Až mi raz napísal, že mu chýba dievča, niekto, kvôli komu by žil. Samozrejme, ja nechápavá som si vtedy nič nevšimla, ale všetko sa začalo meniť. Volávali sme spolu do noci a postupne sme sa do seba zaľúbili.
Zaľúbila som sa do jeho hlasu, do toho, ako sa smial a do toho, aký bol. Milý, zábavný, pozorný, dobrý. Všetci si teraz povedia, že jasné, láska, keď sa v živote nevideli a asi mesiac si spolu len písali a volali. Ale ja som sa do neho naozaj zaľúbila cez správy a naše telefonáty. Doteraz si pamätám, ako ma pri jednom našom 4-hodinovom telefonáte požiadal, aby som mu prečítala niečo z knihy. Vraj chce počúvať môj hlas. <3 Mesiac zbehol ako voda a 8.11 mal nastať ten deň. Deň, kedy sme sa mali prvý krát stretnúť. Z hokeju mali u nás v nedeľu zápas a už v sobotu večer mali prísť do Piešťan.
Nedá sa ani popísať, ako veľmi som sa tešila. Presne si pamätám, ako som večer doslova utekala ku štadiónu (naozaj som utekala:D), kde mali autobusom prísť a zložiť si veci v šatni. Ako som ho prvý krát videla v okne autobusu, prilepeného na skle, nespúšťajúc zo mňa oči a ako sa na mňa usmieval, presne tak, ako som si to dovtedy iba predstavovala. Počkala som, kým sa ubytovali v blízkom hoteli, navečerali sa a mali sme ísť všetci von. Najprv prišiel môj najlepší kamarát aj so spoluhráčmi, ale Vyka nikde. Chceli už ísť, ale ja som sa rozhodla počkať na Vyka.
Asi 10 minút na to prišiel (meškal, lebo dojédal po spoluhráčoch:D). Doslova sa mi podlamovali kolená a tiež som sa aj trochu hanbila, čo sa mi nikdy nestalo. Fakt. Sľubujem. Dokonca aj teraz to mám pred očami, ako ma objal. A ako sa hanbil aj on. Ako sme sa prechádzali po okolí a ako ma prvý krát chytil za ruku. Tak roztomilo a hanblivo. Ako sme sedeli na lavičke a dal mi našu prvú pusu. Ten deň bol začiatkom všetkého. A dnes, dnes sme spolu už vyše 19-tich mesiacov.
Nie vždy to bolo jednoduché. Ale to asi nie je nikdy. Mať v takom mladom veku vzťah, v ktorom Vás delí 378 km, je náročné. Prvé štyri mesiace boli veľmi ťažké. Ja som tam nemohla chodiť, keďže ho naši nepoznali a nepustili ma (oco policajt, čo Vám budem hovoriť:D) a on mával zápasy z hokeja. Vídali sme sa tak raz, ak sa podarilo, tak aj dvakrát za mesiac. Spravil však pre mňa obrovskú vec. Aby sme sa mohli stretávať a vlastne mohli byť spolu, odišiel z Trebišova, kde hral hokej za dorast. Kvôli mne.
V marci u nás prvý krát spal a aj to ho naši skoro vyhodili na vlak (:D) a 1.5. som bola u neho prvý krát na víkend. Odvtedy sme spolu takmer stále. Každý víkend (ak nepočítam pár výnimiek), prázdniny, sviatky, skrátka vždy, keď sa dá a aj vtedy, keď sa nedá. Veľa ľudí z okolia mi hovorilo, že to nemá zmysel. Že to nevydrží. Možno som tomu spočiatku ani ja veľmi neverila, ale dúfala som. A to najdôležitejšie, milovali sme sa a aj sa stále milujeme. Mali sme zlé obdobia, dokonca veľmi zlé a aj keď sa za to hanbím, vzdávala som to. No prešli sme si všetkým a stále sme tu, spolu, ruka v ruke. Držíme spolu, ochraňujeme sa, pomáhame si, stojíme pri sebe, ťaháme za jeden povraz.
Možno si veľa ľudí povie, že sme ešte mladí. Áno, sme. Ale ja chcem celý svoj život zdielať s ním. Všetko s ním prežívať. A viem, že aj on so mnou. Vždy som verila, že každý človek má niekde na svete svoju spriaznenú dušu. Niekoho, kto mu je súdený. Niektorí sa nikdy nenájdu. Iní až keď sú starí. A niektorí majú to šťastie, že sa nájdu v mladom veku. Som vďačná, že ja som ho našla. Resp., že on našiel mňa. A najmä som vďačná za všetko, čo mi dáva, čo pre mňa robí. Nevravím, že vždy to je iba krásne. Ale kam by sme sa dostali bez odpúšťania a keby sme neriešili problémy. A keby sme neverili v náš vzťah a našu lásku.
"Láska hory prenáša." Kedysi by som sa tomuto citátu nedávala veľký význam. No dnes môžem povedať, že my dvaja (a verím, že nie sme sami), sme živým dôkazom, že sa všetko dá zvládnuť. Dôležité je chcieť, veriť a bojovať. A milovať. A to nie len vo vzťahu na diaľku.
Všetkým Vám želám, aby ste raz našli svoju spriaznenú dušu, svoje šťastie, svoju pravú lásku. A ak ste ho už našli, želám Vám veľa lásky, porozumenia a síl. Láska nie je vždy len krásna, ako to vidíme vo filmoch. Ale stojí za to.
Ďakujem a gratulujem všetkým, ktorý ste sa dočítali až na koniec tohto textu. Vychutnajte si fotky tak, ako si ich stále vychutnávam ja a hlavne, ľúbte sa!
Zatiaľ pa.♥